MEDZIRIADKY 2019

V januári a februári 2019 prebiehala popri tvorbe vlastnej knihy aj literárna súťaž Medziriadky 2019. Je to literárny projekt zameraný na mladú literatúru, jej rozvoj a profesionalizáciu v slovenskom umeleckom prostredí.

Ukončením bude týždenné literárne sústredenie, na ktorom porotou vybraní najlepší účastníci intenzívne rozoberajú svoje prozaické, básnické a dramatické texty s lektormi, zúčastňujú sa širokej škály workshopov, prednášok, diskusií s hosťami, premietaní, divadelných predstavení, koncertov a ďalších aktivít.

  

Školskú komisiou zaujala najviac tvorba Lenky Mateášovej z III. M a Tatiany Pientákovej z II. B.

UKÁŽKY:

Z tvorby Lenky Mateášovej:

 

 

DIVOČINA

Divočina volá,

vlk v nej blúdi sám.

Čo útes, každý z nich zdolá,

je nástrahou starých mám.

Hrozba pre ovce,

vrah v ľudskej ríši snov.

Poza tiché hmlisté kopce,

vydá sa v samote na lov.

Sám blúdi,

no nie je stratený.

Tam, kde nepočuť ľudí,

tam sa cíti nájdený.

A čo ak vlci nie sú tí zlí?

Sú len opatrní.

Všetky ovce, čo z fariem zmizli,

ktovie, človek je falošný.

Sused susedovi nedopraje,

závidí aj posledné.

Jeden druhému peklo praje,

zničia a na vlka je to zvalené.

Vraj krv je dôkazom,

vlk je ten, čo ničí.

Rozpráva sa so svojím odrazom,

ticho mu vo vnútri kričí.

Nepochopený,

túlajúc sa ďalej horou.

Nenávisťou obklopený,

sprevádzaný krutou smolou.

Ľudia sa boja vlkov,

pritom sami sú obavou sveta.

Nech o ďalších tisíc rokov

zaznie táto veta.

Človek je človeku vlkom,

on je ten, kto krutý býva.

On je ten, čo lezie mu krkom,

vlk je nevinný, on iba sníva.

 

 

MESIAC A SLNKO

Ako veľmi musí Mesiac milovať Slnko,

keď zapadá vždy, aby mohol jeho žiaru vidieť.

Býva mu dobre, býva mu trpko,

nechá ho žiariť, hoc bude trpieť.

Hviezdy vždy protestujú,

nechápu.

Mesiacu sa posmievajú,

on len pokrčí tvár svoju pehatú.

Zvykol sa trápiť,

teraz už nie.

Niekedy treba city zabiť,

pridusiť to trápenie.

Tak veľmi Slnko miluje,

že naďalej preň do temnoty upadá.

Láska sa len zvyšuje,

inú lásku nehľadá.

Noc je krásna,

no východy ešte krajšie.

Každá duša prázdna

túži nájsť šťastie.

A Mesiac toho toľko stratil,

pre lásku k úsmevu Slniečka.

Aj do pekla by sa vrátil,

aj tam si naň s láskou počká.

Hviezdy si už zvykli,

Mesiac je už spokojný.

A všetci, čo sa proti nemu spikli,

vedú život pokojný.

 

 

ČARO FANTÁZIE

Na miestach, kde ticho je krikom.

Kde plač je smiechom hlasným.

Kde nenájdeš stopu po nikom,

tam je miesto, čo navždy je krásnym.

Stvorené zo snov,

vo vzduchu lieta zázrak.

Jeho krásu nezložíš do slov,

po hlase zrazu ani náznak.

Vyráža dych, keď na ňom stojíš.

Keď na koži cítiš tajomný vánok.

Povedz mi, čoho sa bojíš?

Sem ti už nikdy viac nevezmú spánok.

Do kostí vrýva sa tajomstvo,

čo málokto vie.

A kúsok ďalej je kráľovstvo,

elfí spev znie.

Pár krokov od teba

čarodejnica býva.

V dlani drží kúsok neba,

však aj ona takisto sníva.

To, čo zlým zdá sa byť,

dobro smie skrývať.

Tu i mŕtvi opäť smú žiť,

stačí len jedno – od srdca snívať.

Za stromom ukrýva sa duša,

čo stratila cestu k nebeským bránam.

A deň čo deň skúša,

či na tejto planéte niečo hľadám.

Chce odísť so mnou,

no ja nemám cestu tam, kde ona ísť túži.

Zavalená predstavou hroznou,

že životu slúži.

Pozri! Zlatý jeleň beží.

Ožiaril kúty temné.

Len snívaj, na realite nezáleží,

dotyky pokoja sú tu bežné.

Neboj sa,

len blúď vo svojich myšlienkach.

Do topánok fantázie obuj sa,

nech nie si len v snoch, nech žiješ v spomienkach.

 

 

Z tvorby Tatiany Pientákovej:

 

 

RODINNÉ PUTO I

Moja rodina je veľmi bohatá,

tvorí ju ocko, maminka, chlapci aj dievčatá.

Raz nás je menej, inokedy vyše,

preto sa mi o nás veľmi ťažko píše.

Ocko, to je rodiny hlavný bod,

ten stráži nášho domu vchod.

Prizerá si dôsledne dietky svoje

a dbá na to, aby tu nevznikli boje.

Doma vždy všetko opraví, poskladá,

niekedy tu vládne vojnová nálada.

Všade musí byť poriadok a čistota,

lebo je to náš základ života.

Maminka, tá má tiež všetko v rukách,

niekedy je však vo veľkých mukách.

Keď niektoré z detí nie je načas doma,

toto je pre ňu najväčšia pohroma.

Od rána do večera sa nezastaví,

ani vtedy, keď sa tu návšteva staví.

Perie, varí, upratuje, na seba však nemá čas,

len málokedy zvýši na nás hlas.

Desať nás je všetkých doma,

detský domov prsty v tom má.

Ku nám trom nám pridal päť

a v pestúnstve máme tiež.

 

 

RODINNÉ PUTO II

Bio trojku tvorím ja, Nika a Dada,

nikdy nás neopúšťa dobrá nálada.

Spoločne všetko zvládneme,

na seba si vždy čas nájdeme.

Nikolka naša, to je žena činu,

tá si má aj svoju rodinu.

Stihla školu, svadbu, manžela aj deti,

aj v práci má deti ako smetí.

Darinka, to je pedantka naša,

do učenia celú dušu vnáša,

Doma stále s metlou chodí,

každú smietku do koša hodí.

Do partie ku nám aj Janko patrí,

je to silák, preniesol by aj Tatry.

Zvláda školu, aj do práce chodí

auto vie riadiť, s priateľkou sa vodí.

Milý, pekný, na svet veľmi rúči,

nejednej dievčine on srdce mučí.

Keď niečo treba, pomôže rád,

je to môj milovaný brat.

Dorotka, to žienka naša malá,

chlapcom zatiaľ stále odoláva.

Kaderníčkou bude, to vie asi každý

robiť s vlasmi, jej je súdené už navždy.

Občiansky má, dospelosť k nej ide,

dúfajme len, že nám neodíde.

Usmievavá stále, mobil si prizerá,

aby jej niečo neušlo, to stále dozerá.

Samanta je rómske dievča plné krásy,

najviac je však pyšná na svoje vlasy.

Rada sa smeje, múdrosťou oplýva,

učí sa ovládať aj klávesy klavíra.

René je tiež trochu tmavšej pleti,

aj keď slnko na neho nesvieti.

Je to chlapec, čo sa tiež rád smeje,

že hrá futbal, ho na srdci hreje.

Lenka, tá je u nás veľmi krátko,

nejde to s ňou síce všetko hladko.

Snahu však má, to sa najviac ráta,

nemá problém si nájsť kamaráta.

Martinko náš, ten nám hýbe svetom,

raz behá s drevom, potom zase s kvetom.

Vysýpa hlinu z kvetináča, pomaľuje steny,

pri ňom by sa nenudili asi žiadne ženy.

 

 

RODINNÉ PUTO III

A to ešte stále nie je všetko,

veď môj ocko je už vlastne dedko.

A maminka babkou už je šesť rokov,

tie drobce bývajú od nás pár krokov.

Branko a Amálka, to sú naše lásky,

rozrástame sa, jak na obilí klásky.

Ešta Dada je na rade, výdaj sa blíži,

zase nás bude viac v tej našej chyži.

Rodina je základ, to už všetci vieme,

preto ju veľkú všetci mať chceme.

Je to miesto, kde sa vždy vrátiť smiem,

je pre mňa naj, to už dávno viem.

   

Kto je online

Práve tu je 273 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Zriaďovateľ školy

logo vuc