V decembri 2017 a v januári 2018 prebiehala na našej škole súťaž v kreatívnej tvorbe s témou „Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko“. Cieľom súťaže bolo rozvíjať hlbší záujem žiakov o slovenčinu, jej ľubozvučnosť a výrazovú bohatosť.
Zapojili sa viacerí žiaci a po odbornom zhodnotení posielame tri práce do 26. ročníka celoštátnej súťaže s medzinárodnou účasťou:
Tatiana Pientáková, I. B
Klaudia Kurjaková, III. AS
Adrián Matis, II. M
Literárne ukážky žiakov:
Tatiana Pientáková, I. B
Milujem ŤA, Slovensko
(Prečo mám rada, slovenčinu, prečo mám rada Slovensko)
Mám rada rána, keď slnko žiari
a nežne ma hladí po tvári.
Pohlaď z okna úsmev mi vyčarí,
keď ním prechádzam po krásnom chotári.
Hrádok, Polhoranka a lesy,
v tej chvíli mám myšlienky kdesi.
Spomienky krásne zostávajú tam,
že človek by rád zostal chvíľku sám.
Spomínam si na ten slnečný deň,
keď sa mi splnil môj veľký sen.
Plavili sme sa po oravskom mori
a obdivovali, čo všetko príroda tvorí.
Slanický kostolík tam stojí jediný,
ktorý je od všetkých ostatných iný.
Voda na ňom nezanechala žiadnu ranu
a odvtedy nad ním robia čajky ochranu.
Ďalšie spomienky vynorili sa mi,
hovoria o ňom aj všetci známi.
Na veľkom brale tam hrdo stojí,
Oravský hrad v plnej zbroji.
Bola som tam v nočnej hodine,
keď duchovia sa mali pri čine.
Biela pani sa tam po veži premávala
a všetkým okoloidúcim zamávala.
Myšlienky sa mi v Tatrách zastavili,
Lomnický štít, Gerlach či Chopok navštívili.
Na Hrebienku v ľadovom svete,
pripadá mi to ako u Elzy na výlete.
V Novom Smokovci zastavil sa čas,
keď som bola v Tricklandii zas.
3D fotky a optický klam,
pripadá mi to ako hlavolam.
Zo spomienok má ockov hlas vyruší,
pri čom ma vyrušil, ani netuší.
Bryndzové halušky so slaninkou voňajú
a moje myšlienky ďaleko zaháňajú.
Dobré jedlo, krásnu prírodu má náš kraj,
to je naše Slovensko, náš prekrásny raj.
Uvedomila som si, že chcem tu žiť,
že tu sa mi oplatilo narodiť.
Klaudia Kurjaková, III. AS
Slovenčina – najtvrdohlavejšia žena pod slovenským nebom
(Prečo mám rada Slovensko, prečo mám rada slovenčinu)
Slovensko naše najmilšie!
Si nielen statočným vojakom v boji proti presile,
ktorý sa usiluje chrániť svoje časti tela i nás,
ale i spojencom si,
vďaka čomu dnes môžeme písať –
síce zložitou gramatikou slovenčiny,
ale i tak si najmilším a najlepším,
pomaly sa rozvíjajúcim štátom,
ktorý máme preto radi.
Si krajina, ktorá buduje vzťahy s inými krajinami –
v porovnaní s tebou obrovskými,
ale i keď si menšie než ostatné,
nezaostávaš svojou krásou, inteligenciou
obyvateľov, pýchami, ktoré vyhľadávame počas
prázdnin a relaxácií.
Aj ty máš politikov,
ktorí sa zameriavajú na skrývajúce sa masky
druhých, než na tie svoje, ktoré ukrývajú, a
renovujú na lepšie nespoznateľné, no i napriek
tomu ťa máme veľmi radi, však Štefánik?
Máš všetko, čo ľudia potrebujú k svojmu
životu a pohodliu. A čo sa týka tvojej
manželky – slovenčiny, je naozaj
rozmanitá, prostá, inteligentná,
komplikovaná, ale najmä krásna ako
žena, ktorej sa tieto vlastnosti nedajú
poprieť, však Hviezdoslav?
Každý ti ju závidí i nejeden sa vysmieva,
že domácnosť s ňou je ako jedna báseň.
Keďže slovenčina píše básne a ty píšeš
dejiny, no napriek tomu ťa veľmi tvoje
slovenské deti milujú, aj keď tebou niekedy
pohŕdajú, i tak obe vás máme veľmi radi
a naozaj nás napĺňate a ceníme si vás, akoby
prehovoril k vám ľud:
„Slovenčina je potrebná, ak sa chceš dostať
ďalej! Nezáleží na tom, že nie je populárna
a žiadaná, ale je MATERINSKÁ.“
Hrdou občiankou môžeš byť,
ak slovenský štát podporíš.
Máš na to srdce a to urobíš
alebo len štát ohovoríš?
Vezmi si jedno, možno dve – tri,
aby tvoje oči dovideli na tú krásnu,
magickú, priam nebeskú prírodu,
ktorá sa potuluje okolo teba. Veď vieš,
že ju miluješ, tak sa jej prudko chyť
a ver mi, že neoľutuješ.
Skúšal si už náš jazyk okúsiť? Ak
nie, tak neváhaj ochutnať. Inak
zaváhaš a tvoje ústa sa zvinú do
bolesti od toľkej nežnej radosti.
Slovenčina, si postrachom mnohých
z nás, ale ja nikdy neoľutujem, že moje
kroky si vás obe našli a spojili na
večné časy.
Verím, že nezapredáte svoje duše
ľuďom, čo neveria vo vás, až keď
uveria, cena väčšia bude, avšak ich
rozum nezabudne.
Obe vás čisto milujem,
tak pozor na vlkov,
na ich sto skokov,
aj keď vás ratovať istotne budem.
Kráčam po striebristej zemi, tej našej slovenskej.
Je tak hebká ako mach, ktorý je ručne vyrobený
pre slovenskú nohu, či pavučina, ktorá je tu hore.
Je tak krásne popretkávaná, až mám chuť sa jej
dotknúť.
Práve padá ranná rosa s príchuťou plaču, radosti,
lásky i trvácnosti. Je tak osviežujúca a ešte
pred chvíľou som musela bojovať so slovenčinou,
tou najtvrdohlavejšou ženou pod slovenským slnkom.
Vychádza to najkrajšie slnko, čo som kedy videla.
Asi využilo chvíľu, keď som ju začala maľovať
prstami a vychutnávať si jej silu. Nezdržala sa
však dlho, pretože musela ísť na svoju oblohu k
nebeským dietkam, matkám, otcom, bratom,
sestrám či podobným príslušníkom, ktorí čakali
len na ňu.
Aká je tá príroda nádherná, konečne cítim jej
mäkké hrejivé ruky, čo sa ťahajú dolu
machovým brehom, hore hustou ihličnatou
dolinou, ktorá je obklopená toľkými stromami,
v rôznych odevoch.
Ale niekto tu predsa len chýba, tá slovenčina
sa zasa niekde potuluje a znova vymýšľa nové
slová a spojenia, ktoré by nám, školopovinným
obyvateľom tejto krajiny, prikázala učiť sa, ale
mne to nevadí, ona je v mojom srdci a aj keď
veľa vymýšľa, nikdy si ju odtiaľ nevymažem.
Adrián Matis, II. M
Som Slovák, som Goraľ
(Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko)
Ako povedal Anton Bernolák: „Slováci, píšte so slovensky!“
Už možete…
Slovák. Od slova sloviť. Sme Slováci, lebo vieme sloviť.
Prečo mám rád slovenčinu?
Som Slovák!
Som Goraľ!
Som na to hrdý!
Som hrdý na Gerlach, na Jánošíka, na našu kultúru, na náš folklór…
Rád si obliekam kroj a hrám na gajdách.
Slovenčina. Mamka ma učila po slovensky, babka učila slovensky mamku a prababka babku.
Ja budem svoje deti učiť slovensky.
Večer si budeme čítať naše rozprávky… o Jankovi a Marienke…
Keď som bol malý, často ma ocko brával do hôr. Ukazoval mi druhy stromov a zvierat. Učil ma názvy rastlín – liečivých, ale aj ostatných.
Lesy boli prostredie, ktoré sa mi stalo školou.
Vedel som porovnávať a chcel som ísť ďalej…
Vidieť…
Spoznať…
Vedieť…
Stojím na vrchole hory a podo mnou sa rozprestiera celá slovenská krajina.
Lesy, lúky, stráne, ľubozvučné zvuky sa rozliehajú krajinou
a ja môžem byť súčasťou všetkého.
Je mi dovolené hovoriť slovensky.
Pán Hodža by o tom vedel hovoriť krajšie.
A pán Bernolák by vedel o tom hovoriť ešte viac.
Pána Štúra mám zarámovaného v izbe.
Je mi cťou byť.