Aktuality 2018-2019

Žilinská esej 2018 – STO ROKOV OD VZNIKU ČESKOSLOVENSKA

            Krajské kultúrne stredisko v Žiline vyhlásilo súťaž s názvom ŽILINSKÁ ESEJ 2018 – STO ROKOV OD VZNIKU ČESKOSLOVENSKA, do ktorej sa zapojili aj žiaci našej školy. Cieľom súťaže je podnietiť záujem študentov o významné udalosti slovenských dejín, politiku i o kultúrne dianie na Slovensku, vytvoriť podmienky na autorskú literárnu tvorbu a verejnú prezentáciu svojich prác.

 

Najhodnotnejšiu esej vytvorila KLAUDIA KURJAKOVÁ zo IV. AS triedy a práve jej práca nás bude reprezentovať v tejto súťaži. Tešíme sa a držíme jej palce.

Viera v dobro (Súťažná téma: Sto rokov od vzniku Československa),

Klaudia Kurjaková, IV. AS

„Bez sily, vytrvalosti, spolupatričnosti, veľkodušnosti, bez správnej myšlienky by minulosť bola len krvavou spomienkou a stopou po bolesti, ktorú si ľudia počas vojny vytrpeli.“

           

Československo vystupovalo ako štát, ktorý poskytol novú nádej pre slovenský a český národ. Nezáležalo na tom, či v človeku prúdi česká alebo slovenská krv. Cieľom bolo zabezpečiť dvom národom pokoj a flexibilitu, pocit neutláčania, zničiť neustálu kontrolu a poukázať na hrdosť pošliapanú bez akéhokoľvek varovania.

Tento nový štát pomohol nájsť českým i slovenským srdciam svoju hrdosť a vybudovať nielen dobré školy, kultúrne prostredia, obchody s ihriskami, ale i sociálne, ekonomické a kultúrne vzťahy. Život sa zmenil o tristošesťdesiat stupňov.

Krajina s pravidlami a ľudstvom s dobrosrdečnými duchmi tohto sveta. Zároveň nebolo jednoduché zvyknúť si na ceny, ktoré sa nedajú porovnať s dnešnou dobou. Ľudia ťažko pracovali, ale vybudovali si tak charakter i zázemie.

Stali sa nezávislými od Ruska, Nemecka a ostatných krajín. Konflikty boli a vždy aj budú, síce rozdielne, ale nápadité a originálne. Nezlomilo to vybudovanú spoločnosť, ale upevnilo ju i vzpružilo. Obrana sa snažila vydržať a nepovoliť uzdy pred bojovníkmi. Slováci bojovali za to, aby ich deti boli hrdé na štát a ľudí v ňom. Snažili sa o nepodľahnutie strachu a obavám z ďalších prekážok. Ale vytrvali a ukázalo sa, že Slováci spolu s Čechmi sú štátom, ktorý nebude kráčať po stálych koľajach, ale vytvoria nové a lepšie podmienky ako ktokoľvek pred nimi.

Štát, ktorý nie je dobré porovnávať s Uhorskom či Nemeckom. Boli sme lepší a silnejší, vždy v strehu a odhodlaní kedykoľvek bojovať. Súboj mohol akokoľvek skončiť, prehra alebo výhra, jedno i druhé bolo pre nás úspechom.

Myslím si, že hrdosť a láska nám zostala, pretože nebyť silných Slovákov a Čechov, naše myšlienky by dnes neboli kladné.

Prvé roky náznaku vytvorenia spoločného národa boli zlé, deprimujúce, mätúce, ale zároveň silné, s dávkou strachu a odvahy, či bolesti, ale vynaloženú silu posudzujeme, hodnotíme a spomíname i dnes v rušnom šate Slovenska.

Po spoločne strávenom živote sme nakoniec našli jeden druhého i bez spoločného územia či mena. Ostali sme sami ako jednotné štáty, naše vzťahy sa nepokazili a nezabudli sme na predkov, ktorí vybudovali dva štáty v jednom srdci.

Krv a pot boli základným funkčným materiálom pre ich stavbu. I keď dnes máme neviditeľné hranice medzi oboma štátmi, zostanú nepoškodené a uchované, a to v pamäti a láske k nim.

Možno naše príklady neboli ukážkové, odsúhlasené obyvateľmi, ale čo Boh spojil, človek sa, bohužiaľ, snažil rozdeliť. Číhal na chybu, ktorú úradník, nejaký vysoko postavený človek, urobil a už to bola výhra pre druhú zlomyseľnú stranu so zvrátenými úmyslami, ktoré neveštia nič dobré. Vtedy každý vie, že je koniec.

Ľudia konečne pochopili, že nebyť ich pomoci, nikdy by základy štátu neboli položené, že sa nepostavil na nohy z ničoho. No spoločnými silami sme ukázali všetkým, že na to máme a s pomocou Božou sme to dokázali. O tom niet pochýb!

Celé to obdobie sa ľudia snažili urobiť niečo, čo by im dalo aspoň nádej pre lepšiu budúcnosť ich detí a ďalších pokolení, ktoré budú nasledovať. Aspoň štipku nádeje na plnohodnotný a ničím nerušený život.

Ťažká práca bola pre nich oddychom a trápili ich len každodenné obavy z toho, či niekto z komunity neporušil určené pravidlá. Strach bol podstatou ich života a uvedomovali si, že sú jeho zajatci a že vekom pribúdajú nielen vrásky, ale i ďalšie prekážky, ktoré sú hlbšie a vyššie. Ale to sa nijako odstrániť nedá, to sa musí jednoducho zvládnuť. Zvládnuť a nezošalieť, keď sa z každej strany na nich vrhali nepriatelia, ktorí chceli štát prebrať, a to sa aj podarilo.

Videli, že máme znalosti a dostatočné skúsenosti na to, aby sme ich zosadili z trónu, ktorý si vytvorili z tiel nášho národa, kedy sme umierali ako otroci, za mizerné platy… Dosť bolo zbraní a nenávisti, národ chcel slobodnú, jednoduchú, kultivovanú a hlavne láskyplnú krajinu, bez otroctva, korupcie, zbytočných konfliktov, ktoré nikam neviedli.

Avšak pritrafilo sa zopár jednotlivcov, ktorí presadzovali iné názory než spojené národy, ale všetci sa zhodli, že tým sa ich život s nami nekončí, ale začína. Utíšili jazyky zlé a bezradné, aby nezraňovali druhé a nenakazili ich či nenavádzali ich na zlé skutky.

Všetko sa to začalo v jeden deň, keď si povedali, že hyenizmus a bezvládnosť musí skončiť. Strach bol jediný pocit, ktorý mali, ale vedeli, že toto sa musí skončiť. Potichu sa začali schádzať, aby ich žiadny človek nemohol prezradiť, ľudia si dávali väčší pozor, keď sa s niekým rozprávali, pretože tajomstvo sa muselo uchovať a postupne sa snažili postaviť z ruín oporné múry.

Slováci sa s Čechmi pokojne dohodli na spoločnom štáte, a to poza chrbát nepriateľa, ktorý ich roky nútil hovoriť neznámym jazykom, robiť tie isté veci ako oni, aby všetko prispôsobili svojim zvykom a tradíciám. Ale toto jednoducho nemalo zmysel. Naše štáty pohltil jeden nepriateľský štát a museli konať tak, ako chcel on.

Ale prečo? Ak toto nebolo týranie pre naše duše, čo to potom mohlo byť? Žeby len chvíľkový stav? Aj keď trval niekoľko rokov? Dá sa to nazvať chvíľkovým stavom?

„Toto nikam nevedie a treba tomu dať rázny koniec,“ povedal raz jeden roľník, ktorý pracoval na poli celé dni, a to v tých najhorších podmienkach… A nehovoril to len jeden človek, ale aj veľa ostatných, že treba tomu dať zbohom a posledné pomazanie… Dôležité je chcieť, aby zajtrajšok bol iný.

Žiaľ, nasledujúci deň nebol iný, keďže niekto ich činy včas odhalil, boli potrestaní, ale nevzdali sa a rozhodli sa znova spustiť akciu na záchranu. Od najväčšej veľmoci Uhorska sa odpojili rýchlosťou svetla, ale dopad bol ťažký, prišli na svet mnohí, ale odišli z nich hlavní.

Život sa nedá vrátiť, a tak pokračovali, odolávali náporu a na toto všetko už teraz len spomíname. Rušné chvíle zmizli a o niekoľko rokov prišli ďalšie, zakaždým nás rozdeľovali, ale naša viera v spoločný cieľ pretrvala a zakaždým sme spoločnými silami stavali bok po boku domy, oporné múry, kláštory, kaplnky, kostoly, školy, parlament, aby sme niečo dokázali a aby mali na čo potomkovia spomínať.

            Nech už akokoľvek tieto dejiny skončili, neobracajme sa na základy, ktoré ľahli popolom, ale na tie, ktoré zostali. Lebo len to šľachetné a krásne v nás nám vždy pomôže pri ďalších prekážkach… Majme sny, ideály, verme v dobro a len tak vybudujeme aj dobrý štát.