16. ročník literárnej súťaže Ministerstva obrany SR „Akú cenu má mier?“ začal 2. októbra 2020 a žiaci mali možnosť vytvoriť poviedku alebo úvahu v slovenskom jazyku na danú tému.
Keďže mladá generácia je našou budúcnosťou, je dôležité zaujímať sa o pohľad žiakov a študentov na témy spojené s obranou, bezpečnosťou našej krajiny a s hodnotou mieru.
Žiaci sa zamerali predovšetkým na tvorbu úvah, v ktorých demonštrovali zaujímavé myšlienky. Poviedku vytvorila len Martina Horňáková zo IV. B triedy, postúpila v rámci školského kola súťaže, v ďalšom kole sa síce neumiestnila, ale dostala pochvalu za kreatívnu tvorbu.
Určite si prečítajte jej príbeh…
Akú cenu má mier?
Je to už takmer rok, ako som sa vrátil naspäť domov z poslednej misie. Doma ma čakala moja nádherná žena a deti, ktoré vyrástli tak rýchlo. Bol to nádherný pocit byť doma s rodinou v pohodlí a užívať si spoločné chvíle. A od toho dňa sa to začalo. Manželka to vedela už na prvý pohľad, že niečo so mnou nie je v poriadku.
Akonáhle som zatvoril oči, bol som tam znova. Na bojovom poli, so svojimi kamarátmi po boku. Iba tam stáli a mierili. Kričal som na nich, ale nevydal som ani hlások. Zrazu budovy dookola horeli. Mŕtve telá ležali na hromade. Všade bolo veľa krvi. Volal som na svojich kamarátov, ale nikto mi neodpovedal. Pár krokov odo mňa sa začalo zvíjať telo bolesti. Bol to môj kamarát Alex. Z čela mu tiekla krv. Chytil som ho za ruku. Pozrel sa na mňa a povedal: ,,Povedz mojej rodine, že ich ľúbim.“ „Nie, povieš im to sám!“ Skôr ako som to stihol dopovedať, už nebol medzi nami. Pozriem na hodinky. Čas smrti 03:34.
Z postele som vystrelil ako šíp. Celý spotený lapajúc po dychu. Pozriem na budík vedľa našej postele… 3:34. „Zlý sen?“ „Neboj, nič to nie je.“ Snažil som sa ju ukľudniť. Bozkal som ju a objal. Vyzerala byť tak drobná v mojom objatí. Aj po toľkých rokoch bola stále rovnako krásna. Hneď zaspala. Stále som sa pozeral na ňu. Bál som sa, že keď znova zatvorím oči, ocitnem sa znova uprostred boja.
Zobudil som sa a nikto vedľa mňa nebol. „Zlato?“ Vstal som a zobral som prvú zbraň, ktorú som mal po ruke. Bola stolná lampa. Potichu som podišiel ku dverám vedúcim do spálne. Dvere sa otvorili. A tá osoba, ktorú som uvidel vo dverách, ma prekvapila a aj potešila. Bola to Anna, moja manželka. „Čo tam stojíš? Zabíjaš duchov?“ dodala uštipačne a pobozkala ma. „Poď dole, raňajky už máš skoro vychladnuté.“
Ach ten jej úsmev…, bol tak úžasný.
Nasledujúca noc sa moc nelíšila od tej predošlej. V sne predo mnou ležalo telo. Avšak telo nebolo mužské. Patrilo žene. Žene? Nikdy predtým som nijakej žene neublížil. Predsa len jedna žena je mojou matkou a druhá je matkou mojich dvoch nádherných dcér. Kľakol som si a dal jej dole masku. V náručí som držal Annu, ktorej už dochádzal čas. Pozrela sa na mňa a povedala: „Ty za nič nemôžeš, odpusť sám sebe.“ Rozplakal som sa. Snažil som sa jej pridržať ranu, ale neskoro. Pozriem na hodinky. Čas smrti 03:34. Zacítim bolesť pri srdci ako v minulom sne. Prebudím sa. Hodinky ukazujú 03:34..
Zobudím sa ráno okolo ôsmej. Prišiel som do kúpeľne a vidím, ako sa Anna líči. Pod jej ľavým okom zbadám monokel. Ostal som v šoku. „Zlato, čo sa ti stalo?!“ „To nič, len nešťastná príhoda počas spánku.“ „Bol som to ja? Moc som sebou hádzal v noci?“ „Možné to je.“ odvetila. „Tak prečo si ma nezobudila?“ „Snažila som sa.“ Cítil som, ako mi srdce puká. Ublížil som vlastnej manželke. Ak som ublížil Anne, nechcem vedieť, čo bude nasledovať ďalej. Podišiel som k nej, chytil ju okolo pása, ospravedlňoval som sa jej a nežne ju bozkával na šiji. „Ty za nič nemôžeš, odpusť sám sebe.“ Po týchto slovách ma zamrazilo. Cítil som, ako mi už pomaly začína z toho „hrabať“.
Ešte v ten deň som jej kúpil najväčšiu kyticu ruží, akú kedy videla a potajomky som sa prihlásil na terapie. Išli sme na luxusnú večeru. „Stalo sa niečo? Nemáme výročie a ani narodeniny nemám!“ zachichotala sa. „To musí byť nejaká špeciálna príležitosť, aby som ťa pozval na večeru?“ V ten deň sme popili trochu viac vína. Bola to najkrajšia a najvášnivejšia noc zo všetkých nocí. Ráno však nebolo také úžasné. Poupratovať ten bordel, to chcelo námahu, ale zvládol som to. „Dnes je ten deň, kedy idem na terapiu…“ Vyrozprával som sa mu, ale nepomáhalo to. Sny sa stávali čoraz bizarnejšie a manželka sa vedľa mňa prebúdzala s čoraz častejšími modrinami.
Je to buď moja rodina alebo ja… Chcem, aby moja rodina žila šťastne a bez môjho ohrozovania na životoch. Na rozlúčku som napísal list, ktorý som nechal ležať v obývačke na stole s venovaním…
Pre moju najmilšiu manželku a deti.
Ak čítaš tieto riadky, už tu nebudem. Prosím, deťom povedz, že ma znova povolali a už sa nevrátim… alebo niečo podobné. Už som dlhšie nemohol vstávať s pocitom, že každé ráno som ja tá osoba, ktorá ti spôsobuje modriny a ťažkosti. Preto som sa rozhodol, že si zoberiem život. Nájdi si druhého partnera, ktorý ti pomôže s výchovou detí a nahradí otcovskú starostlivosť pre naše dve ratolesti. Prosím, dbaj na to, aby nezabudli na ich otca, ktorý ich ľúbi najviac na svete a nechoď za mnou. Budem stať na zábradlí mosta, kde sme sa prvýkrát spoznali… Ostaň silná. Konečne som si odpustil a odchádzam za kamarátmi s čistým svedomím.
Ľúbim vás do konca života, aj po jeho konci. Vidíme sa, dúfam, že prídete čo najneskoršie…
S láskou
J. S.
Anna sa po prečítaní tohto listu rozplakala a chytila si brucho: „Už tri ratolesti, tri…“ Zavolala záchranku na miesto, ktoré dobre poznala…