„…na budúci týždeň skúšam Hviezdoslavov Kubín. Pripravte sa!“ Nádych, výdych. „Čo??“ – znelo z každého kúta našej malej triedy. Aj vám príde Hviezdoslavov Kubín ako super akcia, pri ktorej do svojej hlavy musíte napratať milión slov, ktorým často nerozumiete?
{youtube}IiyrBq8xp9U{/youtube}
Tak to bolo aj v našej triede II. B. Výkriky, žiaľ a smútok. Všetky tieto emócie nami v ten moment lomcovali. Áno, poviete si, ľahko zarobená jednotka. No čo my? Čo my, ktorí si ledva zapamätáme týždňový rozvrh? Po usporiadaní prvých myšlienok sme sa s tým zmierili a uvedomili sme si, že je to povinná jazda. Poviem vám, v tom momente by ste v triede len ťažko našli nejaký náznak úsmev alebo radosť.
A je to tu. Deň „D“. Štvrtok 12:24 hod. Nervózne tváre študentov II. B stoja napäto pred dverami učebne. Smutne hľadia do papierov a snažia sa narýchlo doučiť text.
Neskoro. Zvoní.
„Ja nič neviem!… Milan Rúfus… Ako sa to začínalo?… Dúfam, že zabudla!!!“
Ku dverám učebne sa blíži vždy vysmiata pani učiteľka. (Pravdou je, že nikdy neviete, čo sa za tým úsmevom skrýva.) Posadali sme si na svoje miesta, nervózne sme obhrýzali aj susedove nechty na nohách a snažili sme sa doučiť básne čo najlepšie. Po zapísaní chýbajúcich to nastalo. Pani učiteľka si začala vyťahovať papiere s našimi menami. Nervozita stúpala a v tej chvíli by sa dala aj krájať. Po niekoľkých úspešných a aj menej úspešných pokusoch to prišlo. Päť chlapcov s dvoma tými istými básňami. Nad hlavou pani učiteľky Kovaľovej vyskočila pomyselná žiarovka. V ten moment bolo na jej tvári zasa vidno ten úsmev, po ktorom fakt neviete, čo jej behá hlavou. V tej chvíli akoby mala mozog prepojený s rukami. Jej ruky začali rýchlo písať niečo do počítača a my sme len napäto čakali čo to bude. Na počítači nám za pár minút vybehla Sládkovičova Marína. No nie obyčajná, ale zarepovaná. Vtedy nám už bolo trošku jasnejšie, čo má pani učiteľka za lubom.
„Chlapci, nechcem vám dať naučiť sa novú báseň, tak nám nabudúce zarepujete,“ vyhŕklo z úst pani učiteľky. Nikto nemal žiadne námietky a každému sa tento nápad pozdával. Všetci sme sa spoločne dohodli, že na budúcu hodinu predvedú naši spolužiaci svoj „repový“ talent. A tak aj bolo. Asi o dva dni sme sa všetci zhromaždili v aule. Chalani stáli nervózne pred kamerou (dohodli sme sa, že to natočíme, aby sme mali nejakú tú spomienku) a potichu si opakovali texty. O malú chvíľu boli pripravení a DJ Krémešik mohol spustiť beat, do ktorého mali naši „reperi zarepovať“ ich pripravené básne. Posledné nádychy, zaznel potlesk „vypredanej“ auly a zazneli prvé tóny a prvé slová. Všetci sme na seba prekvapene pozerali, pretože to bolo fakt dobré. Po „dorepovaní“ ich básni zaznel silný potlesk a my sme neverili, že to sú naozaj naši spolužiaci. Každé jedno slovo sedelo do hudby, akoby práve táto pieseň bola stvorená pre slovenské básne.
Po tomto zážitku sme na Hviezdoslavov Kubín zmenili názor a veríme, že aj vám sa vystúpenie našich spolužiakov páčilo minimálne tak ako nám.